Rado Kertes

Vždy je smutné keď niekto zomrie. Dotkne sa nás to viac či menej, podľa toho ako sme dotyčného poznali.

Smrť V. Havla sa ma dotkla asi tak, ako keď mi moja mama, ktorá býva dosť ďaleko povie pri občasných telefonátoch: „a vieš kto zomrel?  ..no, ten sused, ktorý býval tam na dolnej ulicia čo mal tých dvoch psov…“. Pokrčím plecami, poviem zdorilé „uhm“ a tým to pre mňa (i pre ňu) končí.

Hodnotiť jeho činy budú historici, jeho hry budú hodnotiť diváci (ktorých, ako som počul nie je až tak veľa ), ale jeho „prínos“ pre náš dnešok môžme zhodnotiť teraz všetci. Niekto ho bude velebiť, niekto zatracovať.

Pre mňa bol len osobou so vzletnými prejavmi, ktoré sa tvárili, že sú o niečom, ale vždy boli o ničom. Bol pre mňa osobou, ktorá mala veľký podiel na vpustení dravých šeliem zo západu do nášho košiara, v ktorom sme si vedeli poriadok urobiť aj sami. Bol pre mňa zosobnením potomka buržoázie, ktorý prestal bojovať za ľudskosť hneď ako dostal späť svoje majetky. Bolo pre mňa niekým, kto nerozumel ľudu, ale „rozumel“ demokracii.

Z historického hľadiska nebol až taký podstatný. Ak by nebol Havel bol by tu nejaký iný krikľúň z charty 77, alebo nejaký iný disident. On nebol iniciátorom prevratu v 89. Bol len silným hlasom z pozadia, ktorému veľká väčšina uverila a vyzdvihla ho na barikády a potom aj na hrad.

Je mi jedno ako ho zhodnotia historici a diváci. Ja ho hodnotím ako suseda z dolnej ulice, ktorého som nikdy príliš nemusel…

Aj tak je mi ľúto, že zomrel človek. Smrť je zlá a smutná.