Rado Kertes

Mnohí z vás už isto zaregistrovali nedožité 90. výročie narodenia jednej z najvážnejšich postáv našich dejín – Alexandra Dubčeka. A aj ja by som  mu pri tejto príležitosti venoval pár riadkov.

Nie som historik, hoci sa o históriu dosť intenzívne zaujímam a nie som ani politik, hoci som v ešte v časoch spoločného štátu bol členom sociálno-demokratickjej strany. Presne tej strany, ktorú v tých časoch viedol A. Dubček. Vstupoval som do nej práve aj kvôli nemu. Bol pre mňa predstaviteľom tej zmeny, ktorú som chcel a myslel som si, že prevratom v novebri 89 sa opäť uskutoční. Tentoraz bez radikálneho zásahu zvonka.
Naivne som si myslel, že zosadením vedúcej úlohy jednej strany postupne reformujeme spoločnosť na sociálno-demokratický štát so zachovaním istôt pre občanov a zároveň s poskytnutím slobôd pre názory, cestovanie, podnikanie. Bol som naozaj naivný…

Ale vrátim sa k osobe A. Dubčeka.
Stretol som sa s ním osobne iba raz a to na zjazde strany v Košiciach. Stretnutie bolo len o podaní rúk a predstavení sa a predpokladám, že pri všetkých tých predstaveniach, ktoré vtedy absolvoval si moje meno už po minúte nepamätal  🙂 ale pre mňa to znamenalo v tom čase ako stretnutie so svojím idolom. Musím potvrdiť, že bol naozaj charizmatickou osobnosťou s príjemným vystupovaním a dobráckym pohľadom.
Po rokoch od jeho smrti sa postupne objavovalo množstvo jeho životopisov, anylýz jeho osobnosti i jeho činov. Knižne vyšli i jeho pamäti, ktoré začal písať sám, ale žiaľ tragická nehoda prerušila všetky jeho plány. Dopísali ich jeho spolupracovníci s pomocou rodinných príslušníkov. Z nich som sa dozvedel o jeho osobných pocitoch i myšlienkach v každej historickej fáze jeho života.
Ako som sa dočítal v jednom článku tu na Pravde – miloval Sovietský zväz, ale rád by som túto informáciu dal na pravú mieru. Miloval ZSSR ako ako krajinu veľkých možností a ľudí s hlbokým srdcom. Nemiloval predstaviteľov režimu, ktorí posielali politických odporcov do gulagu. V ZSSR prežil s rodičmi svoje detstvo a aj neskôr ako politik ju navštívil nespočetnekrát. A aj napriek vedomostiam čo sa deje v najvyšších politických kruhoch neprestal mať rád túto krajinu, ktorá mu veľa dala a neskôr i zobrala…

Niektorí „historici“ znevažujú jeho postoj v 50-tych rokoch keď sa u nás konali politické procesy. A. Dubček bol síce vtedy už vo vysokej politike, ale mal len veľmi malý dosah na to čo sa deje. Dá sa povedať, že v tých časoch celý scenár procesov i smerovania našej politiky nediktovali ani tak naši najvyšší predstavitelia ako hrozby z Moskvy. (Je preukázané, že sám Gotwald vtedy nemienil ísť cetou politických procesov, ale vyhrážky represiami a dokonca vojenským zásahom od komunistov z Moskvy ho uzemnili a tak robil to čo mu diktovali). Mnoho radových členov, vyšších alebo nižších funkcionárov vtedy nesúhlasilo s nastúpenou cestou a mnoho ich práve preto skončilo prinajlepšom vo väzeniach…
Dubček možno vtedy na odpor nenašiel odvahu, ale vedel, že toto nie je dobrá cesta a až dostal príležitosť mať moc to zmeniť, tak to urobil. A s tou odvahou by som to zase až tak zlé nevidel, pretože si bol v čase pražskej jari vedomý, že to čo robí sa „bratom“ v ZSSR páčiť nebude, ale (naivne) veril, že sa mu ich podarí presvedčiť o správnosti svojich konaní. Ako všetci vieme – nepodarilo sa…

Dubček možno nebol typ hrdinu, ktorý by sa vrhol pod tank s granátom v ruke. Bol človekom, ktorý veril, že spravodlivosť sa dá dosiahnuť aj pokojnou cestou. Možno bol v tomto smere až príliš mierumilovný.

Po neúspešných zmenách v 68-mom roku sa jeho kariéra v KS skončila. Istý čas bol veľvyslancom v Turecku a to preto, že si garnitúra, ktorá nastúpila myslela, že tam požiada o azyl a zbaví sa tak nežiadúceho človeka. No on sa vrátil. Vrátil sa preto, že miloval túto krajinu, v ktorej žil. Vrátil sa aj napriek tomu, že vedel, že nebude mať jednoduchý život ani on ani jeho rodina. Jeho odvaha sa prejavila vždy tam, kde bola naozaj potrebná.

Ktovie, čo by sa bolo dialo u nás keby nebol tragicky zahynul a mohol, ešte pár rokov ovplyvňovať politiku. V každom prípade si myslím, že jeho osobnosť ovplyvnila mnohých ľudí aj keď tu už nie je. A teraz nemyslím vrcholových politikov. Mám na mysli seba, vás čo čítate tento článok, vás všetkých, ktorí sme si vyštrngali niečo úplne iné než sme dostali, vás všetkých, ktorí si vážite ľudské a nie majetkové hodnoty.